Naša babka nás počúva srdcom

Autor: Anna Šuľáková | 28.4.2011 o 20:33 | (upravené 28.4.2011 o 20:42) Karma článku: 6,88 | Prečítané:  1158x

Keď vstúpite dnu, je ticho. Najprv si vás nevšimne, ale keď podídete bližšie, dvihne hlavu a usmeje sa na vás, pričom sa jej rozjasní tvár, v ktorej je vtisnutá brázda času, spomienok a obdivuhodnej duševnej sily.  

Nepočuje. Žije v neustálom tichu mysle, v prúde myšlienok a tepu srdca. Zariadenie jej izby je jednoduché. Posteľ, vedľa ktorej stojí starý drevený stôl, tri veľké starožitné skrine nesúce typický zemplínsky názov „šifoner" a mohutné oválne zrkadlo. Celý interiér dýcha minulosťou. Na stole je položená fotka vnúčat, ktorá pre ňu predstavuje nesmiernu hodnotu. Sošky, knihy, knižôčky, časopisy, obrázky svätcov, lieky, v hrnčeku prichystaný čaj alebo káva. A okolo prstov omotaný ruženec.

 

Modlí sa v tom tichu svojej izby. Za deti, za vnúčatá, pravnúčatá, za ľudí, ktorí žijú i tých, ktorí už odišli. Podídem k nej a dotknem sa jej. Otvorí oči a usmeje sa na mňa. Áno, babka, som tu. Nakloním sa nad ňu a ona ma prežehná a pobozká na obe líca. Teší sa, že som prišla. Sadnem si na okraj jej postele, tak, aby mi dovidela na ústa. Odčítava totiž z pier. Jej oči sa rozsvietia vzácnym jasom. Má len jedno funkčné oko. To druhé, bohužiaľ, pred niekoľkými rokmi podľahlo šedému zákalu. Nasadí si okuliare a začne rozprávať. Je zvedavá, ako sa mi darí. Ochvíľu vytiahne z kôpky pri posteli časopis a začne hovoriť o tom, čo prečítala. Vždy veľa a rada čítala a robí to dodnes. Medzitým aj listuje, aby som nevyšla z cviku a dávala pozor, čo mi práve rozpráva. Ja jej na oplátku rozprávam o zážitkoch, ktoré som zažila so svojimi žiakmi. Pomaly, slovo po slove skladám vety a dávam si pritom pozor, aby mi babka všetko rozumela. Ona rozumie. A som si istá, že rozumie viac, ako si myslím.

Zase rozpráva. O živote, ktorý prežila, o jej nebohom manželovi, o súrodencoch, známych a teší sa, že je ešte s nami. Má krásnu tvár. Na jej vek obdivuhodnú. Na ramenách si nesie svoj celoživotný kríž. Nikomu sa nesťažuje, len pokorne kráča životom úctihodných 91 rokov. S jednou zdravou nohou a jednou ortopedickou protézou. Pred 46 rokmi ju nešťatná nehoda obrala o pravú nohu. Ale ani to ju nezlomilo, naopak, ešte viac posilnilo a zocelilo. Celý svoj život chodila do kostola, aj s tou protézou, a ďakovala Bohu za to, čo jej dal. Za päť zdravých detí, jedenásť zdravých vnúčat a tri zdravé pravnúčatá.

 

Už musím ísť. Nakloním sa nad ňu, aby ma opäť prežehnala. Som na to zvyknutá a vážim si toto gesto. Sila požehnania v sebe nesie nádej, život, lásku, vieru a silu. Babka sa takto víta a lúči s každým človekom. Niekde som čítala, že je dobré, ak mladý a starý človek sa môžu navzájom obohacovať. Každé stretnutie s babkou má pre mňa veľkú hodnotu.

 

Naša babka. Tí, ktorí ju poznajú, vedia, o čom píšem. Obdivujem jej pamäť a neoblomnú vôľu žiť. Jej radosť a empatiu. Jej duševnú silu a životnú múdrosť.

A viem, že nám všetkým rozumie. Počuje nás, aj keď nepočuje. Ona totiž počúva srdcom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Kotlebovcom sa po vstupe do banskobystrickej župy začalo dariť, kupovali autá aj domy.

SVET

Rakúska štátna tajomníčka: Teraz útočia na webe, zajtra v uliciach

Rakúsko pripravuje zákony o nenávistných prejavoch.


Už ste čítali?