Nepočuje. Žije v neustálom tichu mysle, v prúde myšlienok a tepu srdca. Zariadenie jej izby je jednoduché. Posteľ, vedľa ktorej stojí starý drevený stôl, tri veľké starožitné skrine nesúce typický zemplínsky názov „šifoner" a mohutné oválne zrkadlo. Celý interiér dýcha minulosťou. Na stole je položená fotka vnúčat, ktorá pre ňu predstavuje nesmiernu hodnotu. Sošky, knihy, knižôčky, časopisy, obrázky svätcov, lieky, v hrnčeku prichystaný čaj alebo káva. A okolo prstov omotaný ruženec.
Modlí sa v tom tichu svojej izby. Za deti, za vnúčatá, pravnúčatá, za ľudí, ktorí žijú i tých, ktorí už odišli. Podídem k nej a dotknem sa jej. Otvorí oči a usmeje sa na mňa. Áno, babka, som tu. Nakloním sa nad ňu a ona ma prežehná a pobozká na obe líca. Teší sa, že som prišla. Sadnem si na okraj jej postele, tak, aby mi dovidela na ústa. Odčítava totiž z pier. Jej oči sa rozsvietia vzácnym jasom. Má len jedno funkčné oko. To druhé, bohužiaľ, pred niekoľkými rokmi podľahlo šedému zákalu. Nasadí si okuliare a začne rozprávať. Je zvedavá, ako sa mi darí. Ochvíľu vytiahne z kôpky pri posteli časopis a začne hovoriť o tom, čo prečítala. Vždy veľa a rada čítala a robí to dodnes. Medzitým aj listuje, aby som nevyšla z cviku a dávala pozor, čo mi práve rozpráva. Ja jej na oplátku rozprávam o zážitkoch, ktoré som zažila so svojimi žiakmi. Pomaly, slovo po slove skladám vety a dávam si pritom pozor, aby mi babka všetko rozumela. Ona rozumie. A som si istá, že rozumie viac, ako si myslím.
Zase rozpráva. O živote, ktorý prežila, o jej nebohom manželovi, o súrodencoch, známych a teší sa, že je ešte s nami. Má krásnu tvár. Na jej vek obdivuhodnú. Na ramenách si nesie svoj celoživotný kríž. Nikomu sa nesťažuje, len pokorne kráča životom úctihodných 91 rokov. S jednou zdravou nohou a jednou ortopedickou protézou. Pred 46 rokmi ju nešťatná nehoda obrala o pravú nohu. Ale ani to ju nezlomilo, naopak, ešte viac posilnilo a zocelilo. Celý svoj život chodila do kostola, aj s tou protézou, a ďakovala Bohu za to, čo jej dal. Za päť zdravých detí, jedenásť zdravých vnúčat a tri zdravé pravnúčatá.
Už musím ísť. Nakloním sa nad ňu, aby ma opäť prežehnala. Som na to zvyknutá a vážim si toto gesto. Sila požehnania v sebe nesie nádej, život, lásku, vieru a silu. Babka sa takto víta a lúči s každým človekom. Niekde som čítala, že je dobré, ak mladý a starý človek sa môžu navzájom obohacovať. Každé stretnutie s babkou má pre mňa veľkú hodnotu.
Naša babka. Tí, ktorí ju poznajú, vedia, o čom píšem. Obdivujem jej pamäť a neoblomnú vôľu žiť. Jej radosť a empatiu. Jej duševnú silu a životnú múdrosť.
A viem, že nám všetkým rozumie. Počuje nás, aj keď nepočuje. Ona totiž počúva srdcom.