Odpoveď som mu ostala dlžná. No nielen jemu, ale aj sebe. Dal mi do hlavy chrobáka, ktorý robil v mojich mozgových závitoch poriadnu šarapatu. Kto je vlastne môj priateľ? Definícia slova priateľ nájdená na najznámejšom vyhľadávači znie takto: Priateľ je človek, s ktorým nás spája medziľudský, medziosobný vzťah náklonnosti, porozumenia, dôvery a podobne. Tak fajn, našťastie mám veľa priateľov. Ale priateľ predsa nie je definícia a nemôžem ho zaškatuľkovať, zarámovať, označiť len tak, kedy sa mi chce alebo ho mať len ako štatistický údaj. Máme to šťastie, že ako slobodní jedinci si môžeme vyberať svojich priateľov. A tento proces vedome uskutočňujeme prinajmenšom od materskej školy. Keď sme (poniektorí) ochutnávali piesok na pieskovisku a núkali ním aj svojich rovesníkov. Alebo sme sa s ním zlomyseľne ohadzovali počas pieskových vojen a ten piesok neraz skončil v našich ústach a očiach. No z piesku sme dokázali vytvoriť aj oveľa sofistikovanejšie a kreatívnejšie diela, ako napríklad hrady, bábovky, koláčiky a zvieratká z formičiek alebo tunely. Pamätám si presne, ako sa Lenka tešila, keď som je pomohla „vyklepať" z formičky bezchybnú podobizeň rybky. Jej úsmev a radosť v očiach. Realita života uložená do spomienok.
Dnes žijeme dva paralelné svety. Reálny a virtuálny. Aj ja podlieham tejto dobrovoľnej schizofrénii a to doslova každý deň. Som otrokom internetu. Slobodne som sa zaregistrovala na sociálnej sieti a slobodne som si vytvorila okruh svojich virtuálnych priateľov, ktorých, našťastie, poznám aj osobne. Priznávam, že je to pre mňa istá forma relaxu. Klik sem, klik tam a som tam, kde chcem. Klikajú už aj dvojročné deti, hoci nevedia čítať ani písať. Klikli ste si predchvíľou aj vy, keď ste sa dostali k tomuto článku. Náš virtuálny svet je naozaj pestrý. A nebudem tu písať o negatívnych vplyvoch internetu na mladú generáciu, pretože chcem, aby bol tento článok ladený pozitívne. Zameraný na priateľstvo v jeho skutočnej podobe a hodnotách. Virtuálny priateľ sa v rovnakom okamihu nerovná reálnemu priateľovi. Ak ste pozorne čítali, všimli ste si, aká bola reakcia mojej kamarátky Lenky z detských čias, keď som jej pomohla „vyklepať" z formičky bezchybnú podobizeň rybky, však? Úsmev a radosť v očiach, ktoré som fyzicky vnímala a preto som si to aj tak zapamätala. To bola realita. Virtuálny svet je však iný. Už vám to dochádza, v čom je iný? Tento fakt som si uvedomila už veľakrát. Sociálne siete sú toho dôkazom, najmä tá kniha tvárí. Kto tam nie je, nie je vraj „in", povedia mnohí. Hmm, ich vec. Rada četujem s mojimi virtuálnymi priateľmi. Ale ešte radšej sa s nimi stretávam „of lájn", teda naživo. Prečo? Jednoducho preto, aby som im mohla pozerať do očí. Aby som v nich mohla vyčítať, či mali dobrý alebo zlý deň. Aby som sa na nich mohla usmiať a oni mi ten úsmev môžu opätovať. Aby som ich mohla objať. Aby bol svet zase o krôčik lepší.
Ako som povedala, mám veľa priateľov. Ale tých skutočných, s ktorými sa aj stretávam, je šesť. Patria zároveň do mojej virtuálnej knihotvárovej zbierky priateľov. Ale mám aj takých virtuálnych priateľov, o ktorých len viem, že existujú a fungujú ako štatistický údaj v mojom profile. Trochu sa za to aj hanbím. Vždy si hovorím, že ich z času na čas oslovím, ako žijú. Nikdy ich neoslovím. Maximálne skontrolujem, či svietia na čete ako zelená guľôčka, prezriem si ich najnovšie fotografie alebo niečo z toho okomentujem. Nerobíte to tak aj vy? Jedna z nich už nežije a to mi je ľúto. A preto ma trápi, že posledné roky bola tiež iba údaj. Mohla som sa s ňou aspoň stretnúť naživo, ale už je neskoro. My predsa nie sme žiadne údaje s vyumelkovanými fotkami, sme živé bytosti z mäsa a kostí, dýchame, hýbeme sa, rozmýšľame, sme. Tak prečo sa teda pred sebou skrývame?
Počas písania tohto článku svietim ako zelená guľôčka na čete. Som teda „on lájn". Zvoní mi mobil a na displeji sa zobrazí Lenkine meno. Pred nejakým časom som si ju našla a požiadala o priateľstvo. Aj Lenka svieti na čete ako zelená guľôčka. Dlho sme sa nevideli, lebo žije v cudzine. Poteším sa a odpovedám na hovor. Požiada ma o stretnutie, hoci vidím, že je tiež „on lájn". Každá na inej strane monitoru. Žijeme v dvoch paralelných svetoch - reálnom a virtuálnom. Mám na výber len dve možnosti. Buď nechám Lenku „visieť" medzi štyrmi hranami monitoru alebo budem súhlasiť so stretnutím. Ja si zvolím druhú možnosť, pretože chcem sa jej pozerať do očí a vyčítať z nich, či mala dobrý alebo zlý deň, pretože sa chcem na ňu usmiať. Pretože viem, že keď jej poviem dobrý vtip, tak sa zasmeje a ja môžem vidieť a počuť jej smiech. Nebude to len statická emotikona smajlíka. Chcem, aby bol svet zase o krôčik lepší. Náš svet.
