Niektoré situácie ma vedia dostať na kolená

Autor: Anna Šuľáková | 23.2.2011 o 9:21 | (upravené 23.2.2011 o 10:04) Karma článku: 10,70 | Prečítané:  1389x

  Niektoré situácie naberú svoj špecifický ráz až po tom, keď ich sami zažijeme na vlastnej koži. To sa mi prihodilo v pondelok. Klasické pondelkové ráno. Sedem tridsaťpäť káva, banán a jogurt. Strážim si tieto nikým nerušené rána, tieto chvíle si rezervujem jedine pre seba a mám ich rada. Špeciálne po víkende. Sedem päťdesiat. V zborovni sa zvítam s kolegyňou Zuzanou. Spoločne čakáme na našu šéfku. Medzitým prichádzajú ďalšie kolegyne. Šéfka s nami chce prebrať nejaký problém. Oukej.  

 

Ešte stále mi srdce bije v pokojnom rytme. Tlak mám stabilizovaný a nezaznamenávam žiadne výkyvy. Až do okamihu, keď do zborovne vstúpi šéfka a v priebehu dvojminútového monológu nás zavalí informáciou, ktorú by nechcel v pondelok ráno počuť nikto. Presné znenie si už dobre nepamätám, ale útržky ako „neviem, ako sa to mohlo stať" a „je to potrebné urobiť do polnoci" sa mi vryli do pamäti ako kov do dreva. Preplesk. Mysľou mi preletí, že to, čo odo mňa žiada, nemám. Viem to, lebo dokumenty, ktoré som už raz niekomu poslala na mail, z času na čas vymazávam. A staré maily tiež. Ej, ej ...

Celý problém bol v tom, že učebné plány, ktoré sme v septembri dávali vedeniu na odobrenie, sa kamsi záhadne stratili a my - svedomité pani učiteľky - sme ich mali bleskurýchle vyhrabať zo svojich uložených dokumentov v PC, aby boli všetci, hlavne veselí páni z Ministerstva školstva, spokojní.

Tlak mi vystúpil a srdce tĺklo divoko ako prériový pes. Zlosť, napätie a stres. Pamäťové centrum mozgu spúšťam na plné obrátky. No darmo, nechce sa rozbehnúť. Som zúfalá, ale nepodlieham okamžitej panike. Našťastie mám od prírody vyvinutý zmysel pre zvládanie vyhrotených situácií. Kde som to ukladala? Do dokumentov? Na kľúč? Hmmm. Určite to bude v odoslaných mailoch ...

 

Nebolo. Ani na kľúči, ani v dokumentoch. Nikde.

 

Čas beží. Po dvoch hodinách ( a to nerátam vyučovanie ) začínam byť zúfalá. Kolegyne sa  na mňa pozerajú s výrazom v očiach, ktorý má jasné znenie: Pomôžeš to nájsť aj nám? Ešteže v tom nelietam sama. Začínam cítiť bolesť v hlave. Skoro nikdy ma nebolí. Ale teraz bolí poriadne. Moja schopnosť pre asertivitu dostáva poriadne zabrať. Odolávam lákavým ponukám na kávu za nájdenie založených dokumentov. Nakoniec povolím a časť z nich preberiem na seba. Zmysel pre ochotu som tiež zdedila. A som si plne vedomá jej zneužívania inými ľuďmi. Snáď budem mať o pár schodíkov bližšie do neba.

 

Je poludnie a moja nálada na bode mrazu. Ostáva mi posledná možnosť - internet. Na webe je takmer všetko. Hádžem heslá do vyhľadávača a čekujem nájdené odkazy. To všetko len tak mimochodom cez prestávky medzi vyučovaním. Asi na štvrtý pokus sa mi podarí nájsť to, čo hľadám už štyri hodiny. Utekám za kolegyňou o poschodie nižšie, aby mi požičala jej plány na porovnanie s nájdenými dokumentami. Ponáhľam sa naspäť do triedy, keď sa ku mne na schodisku pritmolí malá prváčka. Poznám ju. Je to roztomilé dievčatko s plavými kučeravými vlasmi. Slušne pozdraví a ja v rýchlosti odzdravím a hodím na ňu milý úsmev. Zrýchlim krok, ale ona zrýchli tiež. Čo je? Čo chce? Spomalím a pozriem sa na ňu. V hlave už mám celý plán stiahnutia a usporiadania dokumentov z internetu a sústredím sa na ich ďalšie spracovanie, keď mi zrazu malá prváčka položí nečakanú otázku:

„Vy učíte Simonku z 3.B?"

„Prosím?"

Malá zopakuje otázku a ja sa zastavím. „Áno, učím", odpoviem a pousmejem sa.

Prváčka s úžasnou hrdosťou v očiach pozrie na mňa a povie: „To je moja kamarátka". V tých istých očkách jej hrajú dva veselé ohníčky. Ja mlčím a hľadím na ňu. Po chvíli, bez toho, aby som sa jej niečo pýtala, hovorí: „Dnes je výborný obed." V tom okamihu sa mysľou vrátim o štyri dni dozadu. Obe ich vidím ako vychádzajú ruka v ruke zo školskej šatne, moja tretiačka o hlavu vyššia od prváčky. Tá spomienka mi zresetuje celý mozog. Už nemyslím na dokumenty, na prácu, ktorá ma s nimi čaká, na nepríjemnosti s tým spojené. Zaplaví ma príjemný pocit ľahkosti. Zatvorím oči a keď ich opäť otvorím, vidím, ako prváčka ďalej cupitá po schodoch a jej kučery neposlušne poskakujú s ňou. Stále stojím na schodisku ako prikovaná. Stretnutie s touto prváčkou ma prinútilo zastaviť sa. Ona sa ma nepýtala, či stíham, či nestíham, či mám málo alebo veľa práce. Ona mi len chcela zdeliť dve jednoduché správy. Dve informácie, ktoré v tej chvíli charakterizovali celé jej bytie, záhadu detstva. Jednoduchosť a naivitu, ktorá do sveta dospelých už akosi nepatrí. Uvedomila som si, že som strácala energiu a nervy s niečím, čo ma neurobí šťastnou. Ale stretnutie s prváčkou ma ňou urobilo. Na okamih som sa vrátila aj ja do detských čias, do sveta hier a fantázie. Obohatilo ma to o jednu hodnotnú skúsenosť, že nič na svete nie je dôležitejše, ako vnútorný pokoj a vyrovnanosť. Ani nezmyselná brokracia v školstve, ktorej obeťou som sa stala aj ja.

Stiahla som si dokumenty na kľúč a doma ich emailom poslala šéfke. Uvarila si čaj, otvorila knihu a o jedenástej som už ležala v posteli. Niečo veľmi silné ma stále hrialo pri srdci. Pocit zo stretnutia s prváčkou.

A viete, čo je na tom najlepšie? Že som tie isté dokumenty pred ôsmimi mesiacmi už raz posielala, ale niekto si asi nevedel urobiť poriadok v mailoch ...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?